Ing. Dušan Slugeň, PhD., Oddelenie biochemickej technológie, Ústav biotechnológie a potravinárstva,  FCHPT STU Bratislava

zdroj: Vinič a víno – odborný časopis pre vinohradníkov a vinárov

Veda okolo vína 517 rokov po narodení Theophrasta Bombasta z Hohenheim a 500-ročnice od získania jeho oprávnenia pôsobiť ako lekár.

Dve najlacnejšie a najúčinnejšie liečivá, ktoré medicína dodnes pozná, sú salicyláty a víno. Po salicyláty si dnes chodíme do lekárne, po víno nie. Salicyláty sa nachádzajú aj vo víne – priemerný obsah je 30 –60 mg/l – aj v túžobníku brestovom v koncentrácii približne desaťnásobnej prepočítané na suchú drogu (obr1)[1]. Práve z pôvodného nemeckého názvu tejto rastlinky – Filipendula ulmaria – lat.  (a-spirea – Spiraea ulmaria, a- zamená acetyl, Spriraea z nemecky Spirsäure) vznikol názov najpopulárnejšieho liečiva Aspirín-u. Firma Bayer od r. 1899 zaplavila svet syntetickým Aspirínom, len my sme, v záujme ochrany duševného vlastníctva konzumovali Acylpyrín (obr. 2). Z kvetov túžobníka sa kedysi získavala mandľová aróma pre medovinu a zaváraniny. Túžobník brestový sa v antike používal na liečbu opuchov (rovnako, ako dnes masti s obsahom ibuprofénu). Herbáre zo 16. storočia ho popisujú a uznávajú ako užitočnú liečivku. Zaujímavý je aj jej anglický názov meadowsweet. Rastie na lúkách s prúdiacou spodnou vodou a/alebo na brehoch potokov v celej Európe a západnej Ázii. Bola introdukovaná a darí sa jej aj v severnej Amerike. Napriek tomu ju málokto spozná, a ak, tak len ako nepríjemnú burinu. Dajú sa kúpiť ovocné čaje s kvetmi tejto sladkej liečivky.

V čaji je koncentrácia salicylátov podstatne nižšia než vo víne, naopak, podstatne bohatším zdrojom účinných glykozidov kyseliny salicylovej sú sušené čučoriedky. Vysvetlenie účinkov pôsobenia salicylátov čakalo až do r. 1971, kedy J. Wane[2] preukázal, že inhibujú tvorbu prostaglandínov (pôsobia ako tkanivové hormóny a ovplyvňujú nielen zrážanlivosť krvi ale aj sekréciu HCl do žalúdka cez inhibíciu cyklooxigenáz (CoX1 a CoX2) a aj priebeh zápalových procesov. Spolu s kolegami získal za to Nobelovu cenu.

Najbohatším zdrojom salicylátov je vŕbová kôra. Použitie vŕbovej kôry na liečenie sa traduje už od Hipokrata. Kôra vŕby bielej obsahuje 1,5 – 11 % sušiny salicylátov. Je teda lacným a ľahko dostupným zdrojom, ale aj zdrojom do 20 % extahovateľných tanínov a tak chutí odporne. Hipokrates nebol prvý, jej liečivé účinky poznali už starí Egypťania [3] a keďže Kuan-Yin, bodhisatva súcitu, býva často zobrazovaný/-á s vŕbovou ratolesťou ako symbolom liečenia, ani oni pravdepodobne neboli prvými. Práve z vŕbovej kôry v roku 1829 francúzsky lekárnik H. Leroux izoloval salicín (Salix – lat. vŕba).[4]

Kyselina acetylsalicylová odštartovala históriu liečiv známych pod označením nesteroidné antiflogistiká (NSAiD, nonsteroidal antiinflammatory drugs). Majú analgeticko-antipyretické, protizápalové a antitrombotické pôsobenie. Ako voľnopredajné formy neopioidných analgetík sú k dispozícii prípravky obsahujúce kyselinu acetylsalicylovú a jej deriváty, ibuprofén, naproxén, paracetamol a propyfenazón.[5]

NSAiD sú prvou voľbou pospolitého ľudu pri zápalových ochoreniach a horúčke, a doplnkovou liečbou odborníkov pri kardiovaskulárnych problémoch, ktoré sú na prvom mieste v príčinách úmrtnosti. Majú aj ďalšie prvenstvo – sú najrozšírenejšími voľnopredajnými liečivami. Počet predaných dávok hravo prekoná všetky ostatné liečivá dohromady, vrátane antibiotík. Vo finančnom porovnaní ich prekonajú iba lieky ktoré neliečia – ostatné analgetiká a látky modifikujúce psychiku. Salicyláty a z nich odvodené deriváty majú herbálny pôvod (dodnes  má približne jedna štvrtina povolených liečiv  prírodný pôvod). Hoci sa dnes vyrábajú synteticky, sú preverené praxou dlhodobého užívania a ich vedľajšie účinky sú známe a tolerovateľné, ich aplikácia je prerorálna, čo sa nedá povedať o mnohých liekoch pôvodu syntetického.

Salicyláty i víno majú niečo spoločné – sú voľne v predaji a sú účinné. Účinné natoľko, že ľudia nepochybujú o ich účinnosti a zaplatia za ne plnú cenu. Na rozdiel od medicíny modernej = alopatickej, ktorá je závislá od zdravotného poistenia a preto je objektom tlaku lobystov a dílerov.

Moderná medicína začína Theophrastom Bombastom z Hohenheim. (Práve teraz si pripomíname 518. výročie jeho narodenia a 500. výročie získania jeho bakalárskeho titulu = začiatok profesionálnej dráhy lekára, metalurga, alchymistu, humanistu, kazateľa, proféta a aj grafomana… Podľa niektorých sa narodil 10.11. 1493, podľa iných až v decembri.) Sám seba prehlásil za Luthera medicíny, ale bol natoľko slobodný, že hoci jeho priatelia odstúpili od katolicizmu, on zostal Kristovým nasledovníkom bez vzdoru, ale s osobným nasadením putujúceho liečiteľa – kazateľa.

Slobodná medicína končí niekedy po prvej svetovej vojne, keď nastupuje diktát poisťovní a lekári strácajú nezávislosť. Prácou pre poisťovňu lekár získava povinnosti a je nútený prihliadať na náklady a nie postupovať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Z jeho práce sa vytráca uvažovanie, veď je nútený postupovať podľa noriem, stráca čas na ľudský kontakt a stále skracuje čas venovaný riešeniu problémov pacienta pre to, aby sa niekde objavil zisk. Lekár lieči stále štandardnejšie, stále menej uvažuje, až nakoniec uvažuje už len o minimalizácii svojej námahy a maximalizácii zisku. Vypisuje recepty na prípravky, ktoré nemá právo vyrábať ani predávať. Opúšťa tým princípy modernej medicíny, ktorú zakladal Theophrastus z Hohenheim, a stáva sa kolieskom v stroji bieleho kultu. Tradičný lekár chodí za klientom (klient ho priamo platí), je teda plne závislý od kvality svojej práce. Súčasná medicína potrebuje chronických pacientov (patient z angl. znamená trpiaci, trpezlivý), t.j. tých, ktorých problémy sa nezlepšujú, ale opakovane si prídu pre svoju dávku drogy.

Máme drogy a Drogy. Drogami s malým d rozumieme sušené časti biomasy obsahujúce na ľudský organizmus bioaktívne pôsobiacu látku – napríklad herbálne čaje, izoláty a koncentráty látok prírodného pôvodu – príkladom môžu byť salicyláty, ich analógy – semisyntetické i syntetické, ktoré vychádzajú z látok prírodného pôvodu, ale majú zmiernené niektoré vedľajšie účinky alebo posilnený bioaktívny efekt. Látky, ktoré majú vysoký účinok a/alebo nepriaznivé vedľajšie účinky, sú vyhradené drogy, ktoré môže predpísať a manipulovať s nimi len osoba vyškolená, atestovaná a certifikovaná, sú drogami na lekársky predpis. Zapojením sa do systému kontroly (štátom, poisťovňami, profesnými odbornými združeniami) získavajú tieto osoby výlučné právo drogy aplikovať v systéme spozorovanej čiastočnej úhrady. Drogy s veľkým D sú látky vysoko účinné vyrábané a distribuované mimo kontroly štátu. Tieto sú len za plnú úhradu aj s rizikovou prirážkou prohibície štátom, ktorý postihuje ich vedľajšie účinky zákazom voľného predaja.

Víno patrí medzi drogy so stredne veľkým D. Je voľne dostupné, za primeranú cenu, obsahuje komplexný mix účinných látok a záleží len na zemepisnej šírke a náboženstve, či ich štát nekontroluje v špeciálnom režime distribúcie alebo nezakazuje – najčastejšie z náboženských dôvodov. Náš štát víno toleruje, ale nepodporuje. Permanentne uvažuje o tom, ako by sa aj on priživil na záujme o prírodný produkt spotrebnými daňami. Spotrebné dane ho však už zaraďujú do kategórie s veľkým D, kam sa dostali všetky ostatné alkoholické nápoje. Čím sa víno líši od destilátov? Tým, že má najviac pozitívnych zložiek pre naše zdravie v porovnaní s ostatnými, veľmi jednoduchú technológiu prípravy, a pretože sa opakovane ukázalo, že kriminalizácia jeho užívania je spoločensky kontraproduktívna, je voľne dostupné.

V čom sa Theophrastus, narodený Einsedeln, líšil od ostatných? Bol samoukom. A to doslova. Otec ovdovel keď bol ešte malý a tak nezakúsil výchovu matkou. Detstvo strávil v domčeku v malebnom prostredí na brehu horskej rieky, ale býval v izbe nad hostincom. Otec bol vzdelaný lekár, metalurg, pracujúci pre rodinu Fuggerovcov, a tak cestoval viac ako ostatní. Theophrastus bol na cestách prakticky po celý život, s kratšími prestávkami. Od 14. rokov cestoval samostatne. Mal oči otvorené a dostatočne skoro a často narážal na dogmatikov. Tým bol nútený používať vlastný rozum. Vystriedal viacero škôl a odišiel z nich, aby bakalársky titul získal už v 17-nástich rokoch až vo Viedni. Do 25 rokov svojho života precestoval za vojskami celú Európu až po Turecko a juhoruské stepi. Videl tak veľa utrpenia, že sa stal šikovným chirurgom. Dostal sa do priameho kontaktu so zvyškami antickej tradície zachovávanej vo Východorímskej ríši (zanikla síce 1453, ale jej koniec vyniesol masu emigrantov do juhovýchodnej Európy, ktorý v oveľa skromnejších podmienkach využívali kultúrne dedičstvo antiky uchovávané a rozvíjané po tisíc rokov od pádu Ríma). Zároveň bol prírodovedcom, astronómom a astrológom súčasne, alchymistom a metalurgom, znalcom minerálov a skoro chemikom, vrúcne veriacim, kazateľom a humanistom. Mladého a úspešného Bombasta z Hohenheim znázorňuje obraz od Sorela, žiaka Rubensovej školy. Niektorí znalci predpokladajú priamu účasť Rubensa na tomto obraze (farebnosť, zaoblenosť tváre, obr. 3). Obraz je svedectvom materiálneho úspechu mladého lekára a ružové líca snáď aj prejavom vzťahu k vínu..

Stal sa známym, ospevovaným i zatracovaným. Zarábal, učil aj utekal. Medicína tých čias bol riskantný podnik. V prípade neúspechu pri liečení sa odporúčalo utekať. Utekať musel aj pred konkurenciou scholastikov žijúcich z venepunkcie (púšťania žilou, obr. 4.,5). Liečil čím sa dalo – lieky si pripravoval sám. Tým sa dostal do nemilosti lekárnikov, ktorí proti nemu aktívne vystupovali. Je podozrenie, že používal aj laudatum (ópium), ale ako prvý zaviedol kvanfitikované podávanie drog, ktoré si sám nazbieral a aplikoval v podobe extraktov a najmä macerátov. Jeho univerzálnym liečivom bolo vlastnoručne pripravené víno, teda nápoj s obsahom účinnej látky. Tá sa samozrejme prípad od prípadu líšila, obsahovala minerály, hlavne síru a ortuť v rôznych úpravách, extrakty bylín aj tradičné liečivá tej doby. Ako alchymista zistil, že niektoré látky prechádzajú len do vody, iné do vína a na iné bolo treba použiť kyseliny alebo lúhy, prípadne sa rozpúšťali v oleji. Vychádzal z predstav troch základných látok –síry(ohňa), ortute(vody) a soli(zem). Na Slovensko zavítal pravdepodobne trikrát v službách Fugerrovcov, pre ktorých pracoval aj jeho otec (navštívil Smolník, dvakrát Banskú Bystricu a v r. 1537 aj Bratislavu.) Zomrel 24.9.1541. Pochovaný je v Salzburgu. Dnes evidujeme viac než 40 miest, kde istý čas pobudol, aby zväčša nedobrovoľne, odišiel ďalej. Zanechal po sebe asi 350 spisov, z toho 230 filozofického charakteru. Jeho tri diela (opus paragranum, opus paramirum a chirurgia) založené na originálnom koncepte rozdelenia nemocí boli po tristo rokov neoficiálnymi najlepším učebnicami medicíny a dočkali sa 16 vydaní.[6] Dnes ho považujeme za jedného z otcov iatrochémie. Známy je ako Paracelsus – stojaci mimo = za Celsom. (Celsus- antický lekár, ktorý v 8 knihách zosumarizoval medicínske vedomosti Alexandrijskej knižnice s viac než 80 citáciami antických autorov).

Na bratislavskej radnici má pamätný reliéf z roku 1941 od Ľudovíta Macka – obr. 6.

To čo pred 500 rokmi odštartovalo modernú medicínu – kritický pohľad na antickú tradíciu a uplatnenie alchýmie, neskôr chémie v medicíne – dnes začína medicínu meniť. Nie revolučne, to by nešlo, omyly sa opravujú po malých krôčkoch.[7],[8]. Aj víno sa pije pomaly… História pitia vína je staršia ako história písaná. Biblia spomína vinič, hrozno a víno asi na 300 miestach a víno je spomínané aj v Epose o Gilgamešovi, ktorý je  o pár (teda dve) tisícročí starší. Mám podozrenie, že aj ambrózia (slov. nektár, znamená v preklade únik pred smrťou), nápoj Olympských bohov, bola tiež fermentovaná, keďže nektár kvetov obsahuje dostatok skvasiteľných sacharidov a nie je mikrobiálne stabilný.

Liečebné využitie vína je po prvýkrát zmienené v sumerskej učebnici lekárstva napísanej okolo roku 2200 pred n.l.. V starých rukopisoch zo 6. storočia pred n.l. stará čínska medicína a indická ajúrvéda Charak Sanghita popisujú medicínsky význam vína.[9]

Lekári odporúčajú striedmu konzumáciu vína, niektorí sú priamo vinármi a o víne píšu populárne aj vedecky. Veda o víne dnes nespočíva v technológii výroby, ale v sledovaní účinkov vína na ľudský organizmus. Až posledné desaťročia priniesli dostatočnú kvalitu analytických metód, aby sme od štatistických zistení známych pod názvom Francúzsky paradox postúpili k in vitro štúdiu mechanizmu protektívneho pôsobenia vína na ľudské zdravieo (obr. 7).

Wiliam Heberden[10] v roku 1786 sa po prvýkrát vedecky zmieňuje o úľave v angine pectoris pôsobením „spirituous cordials“. O tých dôb nás delí 225 rokov a chémia sa práve vyčleňuje od alchýmie, ale stále je súčasťou fyziky. Muselo prejsť ďalších viac než sto rokov, v období, keď sa cesty chémie a fyziky oddeľujú, aby v roku 1904 Cabot[11] vyhlásil to isté len inak – na základe experimentálnych dát konštatoval nepriamu úmeru medzi konzumáciou alkoholu a rizikom kardiovaskulárnych chorôb. Odvtedy sa uskutočnili stovky štúdií, vedeckých, experimentálnych i štatistických skúmaní a  zrodila sa najprv U a neskôr J krivka, t.j. nadmerná konzumácia alkoholických nápojov naozaj škodí, ale mierna zdraviu prospieva, víno pomáha udržiavať vnútornú rovnováhu organizmu a je najsilnejšou hormetickou potravinou.[12],[13].

Francúzsky paradox za zrodil publikáciou Selwyna St. Legera v časopise Lancet[14]. Pretože štúdia bola dobre argumentovaná, rozpútala búrku vášní i poctivého záujmu nasledovníkov. Mnohí z nich boli lekári, mnohí vedci a mnohí chceli len zarobiť marketingom vína. Opakovane bol potvrdený protektívny účinok alkoholu na kardivaskulárne zdravie, a to aj v podobe destilátov. Hľadali sa príčiny, v čom sa skrýva tajomstvo, zlepšovali sa analytické možnosti a stále vychádzalo, že nemožno izolovať jednu zázračnú látku z vína. Meral sa antioxidačný efekt, vazodilatačné pôsobenie, izolovali protektívne látky, farbivá stilbény … a dnes sme stále v situácii, že stále nemáme jednoznačnú odpoveď. Keď už aj someliéri rozprávajú o resveratrole, je čas vrátiť sa späť na pevnú zem. Tak ako to vyhlásil dr. Soleas[15] v roku 1997, resveratrol je molekula, „ktorej čas prišiel a odišiel“ s otáznikom na konci. Dnešný vývoj lekárskej vedy ide mimo resveratrolu, pretože ako látka prírodného pôvodu  je látkou nepatentovateľnou. Navyše, je aj látkou nestabilnou a jeho zastúpenie vo vínach kolísa s odrodou, miestom pôvodu a ročníkom, od nula do miligramových koncentrácií/l. Na dosiahnutie testovanej terapeutickej koncentrácie reveratrolu by sme denne mali vypiť asi 200 litrov vína. Je obsiahnutý a v iných rastlinách – predávané výživové doplnky s deklarovaným obsahom resveratrolu sú spravidla vyrobené z mimoriadne odolnej buriny – krídlatky japonskej (obr. 8), Fallopia japonica (syn. Polygonum cuspidatum). Pravdepodobne najúčinnejším antioxidantami vína nie sú farbivá (flavonoidy, antokyanidíny), ani resveratrol, ale prozaický quercetín, rutín a ich deriváty, bohato zastúpené napr. v cibuli. Ponuka výživových doplnkov v podobe extraktov z kalov a šupiek je bohatá, ale dosiaľ sa predávajú len zmesné preparáty. Izolácia jednej zložky znamená príliš veľkú stratu účinku, pretože dnes poznáme niekoľko desiatok látok prítomných vo víne s pozitívnym vplyvom na naše zdravie. Prečo by sme mali platiť za spracované kaly, keď máme víno?

Francúzsky paradox[16] (obr. 9) je štatistické zistenie a neplatí ani vo Francúzsku, teda –v celom Francúzsku. Úspech nespočíva len v množstve vypitého alkoholu či priamo červeného vína. Sú regióny vo Francúzsku, kde platí viac a sú regióny, ktoré sa neodlišujú od priemeru susedných krajín. Protektívny účinok na srdce má aj gin, aj vodka, aj borovička. Len víno ho má vzhľadom na množstvo alkoholu viac. Platí približná úmera alkohol v množstve 10 – 30 g/ osoba a deň podľa zdroja, pohlavia a veku, znižuje riziko kardiovaskulárnych problémov oproti abstinentom o 10 – 40 %. Rovnakú hladinu významnosti má ale aj vhodná diéta (5 – 30 %) a aj pravidelný pohyb v dostatočnom množstve (10 – 25 %). Ich kombinácia účinky posilňuje, ale nie viac než na polovicu celkového priemerného rizika. Naopak, nemierne pitie zvyšuje riziko exponenciálne.

Ak máme charakterizovať protektívne pôsobenie malých dávok etanolu z rôznych zdrojov, tak rovnaké množstvo alkoholu v rôznych nápojoch znižuje riziko úmerne obsahu polyfenolov a nepriamoúmerne obsahu sacharidov. Ak protektívny účinok destilátov označíme ako 100, potom pivo hravo dosiahne 150, ale len výnimočne 200, biele víno 200 a červené približne 350, výnimočne až 500. V praxi to znamená, že stačí vypiť najmenej pohár červeného vína denne na dosiahnutie kardioprotektívneho účinku. Dvojnásobná dávka bieleho vína má účinok rovnaký, piva musíme vypiť namiesto 3 dcl rovný liter a borovičky skoro rovnaký objem ako červeného vína, čo určite presiahne odporúčaných max 30 g etanolu na osobu a deň.

Dobrou správou je, že pravidelná konzumácia malých dávok nápoja, pomáha akumulovať protektívne látky v organizme aj po odbúraní alkoholu. Po poklese hladiny alkoholu na normálnu úroveň pretrvávajú jeho pozitívne vazodilatačné účinky ešte niekoľko hodín, nefroprotektívne niekoľko dní a protizápalové dokonca ešte dlhšie. Každý ťažko fyzicky pracujúci (už sú naozaj v menšine) vie, že slanina zasýti na dlho a borovička zaženie rastúcu únavu o niekoľko hodín. Obe sa odbúravajú cez acetylkoenzým A. Len nájsť správnu mieru, kedy alkohol pomáha a kedy už škodí, človek spravidla nedokáže. Ťažko fyzicky pracujúci nemajú dostatočné vzdelanie ani cit pre mieru, lebo inak by sa živili inak. Ani víno neobľubujú. Naopak, duševne pracujúcim viac pomôže intenzívnejší pohyb než vysedávanie pri poháriku… Napriek tomu, víno v malých množstvách pomáha, najmä s rastúcim vekom konzumentov. Päťdesiatka je správnym vekom uvažovať o preventívne liečebnom pôsobení vína. Liečebné pôsobenie sa obyčajne spája s prevenciou syndrómu X, čo sú hormonálne zmeny /niektorými spájané s klesajúcou aktivitou DHEA a niektorými s dominanciou sympatických nervov (sympatika), čo je len skryté označenie nerovnováhy testosterónu a norepinefrínu, manifestované ako esenciálna hypertenzia. Proti poklesu DHEA sa dá bojovať suplementáciou stravy kyselinou listovou a vitamínmi skupiny B – obe skupiny látok víno obsahuje v prirodzenej podobe; normalizáciu hladiny steroidných hormónov podporuje pohyb a redukčná diéta. Pohyb starších ľudí unaví oveľa skôr, ako keď mali do 40. Navyše sú citlivejší na chlad, čo je tiež prekážkou intenzívneho pohybu. Víno tu pomáha trojnásobne – pôsobí vazodilatačne a protizápalovo, indukuje termogenézu. Vazodilatácia znižuje zvýšenie tlaku pod fyzickou záťažou, mikropoškodenia svalových vlákien spôsobujúce únavu sú rýchlejšie opravované vďaka zvýšenému prívodu antioxidantov obsiahnutých vo víne. Časť pozitívneho účinku sa viaže na alkohol vo víne obsiahnutom, druhá časť (približne rovnako veľká) na stovky látok prítomných vo víne, z ktorých študovaných bolo len niekoľko desiatok. Víno pôsobí dehydratačne, preto by sme k vínu mali konzumovať veľa zeleniny a ovocia, alebo aspoň nealkoholických nesladených nápojov. Vhodný je strek (niešanie s vodou alebo sódou), lepší je mix so slabým čajom. Čaj (Camelia chinensis) je koncentrát antioxidantov vhodne doplňujúcich antioxidanty prítomné vo víne. Ide najmä o katechíny prirodzene sa nachádzajúce aj vo víne. Víno s čajom? A prečo nie, keď je to zdravé.

Francúzsky paradox je najsilnejšie pozorovateľný v poľnohospodárskych regiónoch so stredomorskou stravou a pravidelnou konzumáciou vína k jedlám. Uplatňuje sa nielen pozitívny účinok vína, ale aj dietetický účinok substitúcie konzumácie sacharidov (porovnanie južných regiónov Francúzska a Talianska, kde Taliani majú vyššiu konzumáciu sacharidov a slabší kardioprotektívny efekt). Vinohradníctvo patrí do poľnohospodárstva a tak ho najviac pijú jeho producenti. Ak neskĺznu do alkoholizmu, ktorý jednoznačne život skracuje, obohacuje ich diétu a pri pravidelnej konzumácii uľahčuje pohyb, posilňuje radosť zo života, posilňuje sociálne kontakty, je prevenciou melanchólie. Platí úsmevné: radšej s Parkinsonom rozliať, než s Alzheimerom zabudnúť vypiť. Žiaľ, obaja páni a nimi popísané choroby majú víno radi. Metabolizmus alkoholu nemá rád bunky nervového systému. Ich úbytok s vekom je prirodzený, ale pozitívne korelovaný s množstvom metabolizovaného alkoholu. Nie sme si geneticky rovnocenní, len približne tretina populácie má genetické predpoklady k silne opojnému pôsobeniu alkoholu, danému práve aktivitou acetaldehyd dehydrogenázy. Pravda, pokiaľ sa nenaruší alkoholizmom matky alebo návykom v nízkom veku, keď jej produkcia nie je ešte stabilizovaná na hormetickej kapacite.

Deväť z desiatich rozumných lekárov odporúča miernu konzumáciu vína, ale len vhodnej cieľovej skupine klientov, ľuďom:

• ktorí nepatria do žiadnej z kontraindikácií;
• vo vyššom strednom veku
• s ekonomickým zázemím, ktoré sa nenaruší zmenou dietetických zvykov;
• stabilizovaným v spoločenských vzťahoch;
• ktorým alkohol neprekáža pri výkone povolania;
• ktorým to nekoliduje s osobným presvedčením a/alebo náboženskou vierou (kresťanská cirkev uplatňuje na bohoslužbách zastupiteľskú teokraciu, ale pre domáci život víno neprohibuje).

Celkom možno odporučiť miernu konzumáciu približne polovici populácie, aj to len vo veku nad 40 rokov. Ostatní pijú víno pre potešenie a nie pre zdravie, niekedy aj na jeho úkor.

Víno je liekom vo vysokej homeopatickej potencii. Alternatívna medicína by víno rada riedila, alopatická by ho rada koncentrovala. Dietetici víno odporúčajú, ale s výhradou malého množstva, podnikatelia by radi dávkovanie zvyšovali až do opitosti, s cieľom straty súdnosti konzumentov a maximalizácie ziskov.

Aj lekárnici by víno radi predávali, len by so svojou maržou neuspeli v konkurencii. Víno z lekárne by bolo príliš drahé. A preto namiesto do apatieky si po víno chodíme do vinotéky, do obchodu, alebo najlepšie k priamo ku zdroju – k vinárovi. Robia to aj lekárnici aj doktori, a to nielen doktori medicíny. Doktori medicíny vedia, že pohárik vína je lepší od placeba, a tak víno hojne využívajú aj pre vlastné vnútorné použitie. Niektorí sú dokonca aj aktívni vinári. Experimentálne a na vlastnej koži prepájajú modernú medicínu s antickou tradíciou.

O víne sa pri víne veľa hovorí, ale len málo analyzuje. Senzorická analýza je populárna a pre konzumenta dostatočná. Inštrumentálna analýza sa stále zdokonaľuje a víno je výborných vstupný materiál s minimálnym množstvom práce na prípravu a úpravu vzorky. Nespotrebovanú odobratú vzorku je škoda vyhodiť a preto je popularita vína ako objektu skúmania  stále vysoká. Metabolizmus látok obsiahnutých vo víne in vivo dáva zabrať aj náročným analytikov vybaveným najmodernejšou technikou. Formulovať jednoznačné závery je obtiažne. Víno nám prospieva, ale presne pre čo a mechanizmus ako, nie je stále dostatočne zmapované. Narastajúce poznanie vedie totiž k potvrdeniu klasickému konštatovania „ víno v malých dávkach organizmu prospieva, vo vyšších škodí“. Prospieva a škodí nielen kardiovaskulárne, ale aj spoločensky, psychologicky, ekonomicky, inžiniersky, logisticky….

Theophrastus Bombastus z Hohenheim, známejší dnes pod menom Paracelsus, videl jasne. Bol totiž aj prorokom. O 20. storočí sa vyjadril vo svojej zbierke predpovedí „Prognosticatio eximii doctoris Theophrasti Paracelsi“ ako o čase zmien, kriku a nepokoja, nespokojnosti a chorôb. Nebol práve optimista, čo sa týka liečenia. Aj po 500 rokoch od začiatku jeho lekárskeho pôsobenia sme vystavení chorobám a nedostatočným možnostiam vyliečenia.

Literatúra

[1]              Papp, i.; Simándi, B.; Blazics, B.; Alberti, A.; Héthelyi, E.; Szőke, E.; Kéry, A.: Monitoring Volatile and Non-Volatile Salicylates in Filipendula ulmaria by Different Chromatographic Techniques Chromatographia Volume 68, Supplement 1, 125-129,

[2]              Vane JR, Botting RM. Mechanism of action of nonsteroidal anti-inflammatory drugs. Am. J. Med. 1998; 104: 2S–8S.

[3]              Vainio H, Morgan G. Aspirin for the second hundred years: new uses for an old drug. Pharmacology & Toxicology 1997; 81:151-2.

[4]              Hedner T, Everts B. The early clinical history of salicylates in rheumatology and pain. Clinical Rheumatology 1998; 17:17-25.

[5]              Fraňová, S.: Voľnopredajné analgetiká. Via pract., 2007, roč. 4 (6): 300–302

[6]              Stoddart, A.M.: The life of Paracelsus, Theophrastus von Hohenheim, 1493-1541. John Murray, London 1911.

[7]              Čiernik, M.: Smutné omyly medicíny. Asi sa im nedá vyhnúť, ale prečo sa tak dlho opakuje rovnaká chyba? http://www.osel.cz/index.php?clanek=5925 .

[8]              Šimeček, L.: O lékařské péči, úmrtnosti a jiných věcech. http://www.osel.cz/index.php?clanek=3231 .

[9]              Šamánek, M., Urbanová, Z.: Víno na zdraví. Agentura Lucia 2010, s. 43.

[10]            Heberden W. Med Trans Coll Phys 1786;2:59–63.

[11]            Cabot RC. The relationship of alcohol to arteriosclerosis. JAMA 1904;43:774–5.

[12]            Slugeň, D.: Hornézia toxického vína. I. Víno a jeho toxicita. Vinič a víno, 8, 5, 2008, 172 – 173.

[13]            Slugeň, D.: Hornézia toxického vína. II. Vinič a víno, 10, 5,  2010, 166 – 167.

[14]            St. Leger, A.S., Cochrane, A.L., Moore, F.: Ischaemic heart-disease and wine. Lancet, 1979 Jun 16;1(8129):1294.

[15]            Soleas, G,J., Diamandis, E.P., Goldberg, D.M.: Resveratrol: a molecule whose time has come? And gone? Clin Biochem. 1997;30(2):91-113.

[16]            Slugeň, D., Malík, F.: Francúzsky paradox kritickými očami. Vinohrad 38, 5, 2000, 115 – 118.